Festival Radosti a Života na Pálave- Môj zážitok

Na festival som išla sama so zámerom objaviť svoje bloky a obranné mechanizmy, ktoré som vnímala, že mi bránia uvoľniť sa a byť sama sebou. Len tak bez masky, vo svojej pravde a zraniteľnosti, nie doma alebo s niekým, kto ma pozná ale v dave ľudí "cudzích ľudí". Nebolo to pre mňa ľahké, hlavne preto, že som čelila obrovskému stuhnutiu, ktoré vzniklo vo veku, keď sa z dievčaťa stávala žena. Či sa  "kvetinka rozvila" do oslavy radosti, otvoreného srdca a dôvery, odovzdala sa do dôvery, nielen na festivale ale predovšetkým aj v ˇzivote, to ukáže čas. 

Festivalom som sa vyhýbala z viacerých dôvodov. Od "Si na to stará, nevyspíš sa, budeš príliš unavená, nedáš to", moje obľúbené "Nachytáš tam kopec zlých energií a budeš sa z toho ešte dlho spamätávať", až po "Príliš sa uvoľníš, spravíš nejakú blbosť a ublížiš si". 

Dva dni pred odchodom som sa potrebovala chytiť záchranného lana mojej racionálne uvažujúcej mysle: "Neboj sa, keď budeš dodržiavať tieto veci, nič sa ti nestane: Nebrať žiadne drogy, nepiť alkohol, hlavne si s nikým nič nezačať". Ha, ha. Mojim telom prechádzalo stuhnutie nazbierané množstvom nepríjemných zážitkov spojených so slovom "festival" a zabránilo akejkoľvek predstave radosti a uvoľnenia. 

Idem na Festival Radosti a života a som totálne stuhnutá. Mojím zámerom je uvoľniť sa do bezpečia tak, ako som to prežívala ako dieťa. Uvoľniť svoje "NIE ŽIVOTU". Už to dokážem, keď som sama a nikto ma nevidí. Ale uvoľniť sa a byť pri tom videná, to je niečo celkom iné. Všetkým na očiach pri tom, ako pustím svojho kontrolóra: "Som v poriadku, je to v poriadku takto? Nie? Menej? Koľko uvoľnenia je správne?" Chcem sa uvoľniť a radovať sa, tak veľmi, ako to len bude v daný okamih možné. Prekonať všetky prekážky na ceste. Uff, očakávam prekážky. Tým pádom si ich sama vytváram. Teším sa. Na festival idem sama. Je to môj proces uzdravenia. Tento príbeh je jeho uvedomením. 

Je pondelok, deň po festivale a ja píšem tento report a zároveň cítim energiu života, ktorá mnou prechádza a čo to je? Naozaj cítim radosť. Vidím sa tam na hlavnom pódiu v piatkové poobedie.  

Festival otvára jeho tvorkyňa a organizátorka Soňa Pavlincová. Zvoláva všetkých účastníkov na otvorenie festivalu obradom v rytmoch bubnov. "Aká energia z toho ide, keď sa všetky bubny spoja! Keď sa všetky srdcia spoja!" Mám môj šamanský bubon, ale neodvážim sa bubnovať. Moje srdce ešte potrebuje chvíľu bubnovať len tak pre seba. Húpem sa v rytme a som ohúrená, akú silu máme, keď sa v jednom rytme spojíme. 

Niektorí sa, tak ako ja, pridávajú iba tancom, je to v poriadku a aj to sa počíta. "Si s nami, si náš/naša... vitaj!" A naozaj sa cítim vítaná, rytmy bubnov prechádzajú mojím srdcom, dupem do zeme, aj keď moje telo sa zatiaľ hýbe iba tak, ako môže. Myšlienky víria, volajú o moju pozornosť. "Ticho!", najradšej by som zakričala na svoju myseľ. Nejde to. 

Nasleduje koncert nádhernej a talentovanej Terezy Wrau, ktorú vidím takto naživo úplne prvýkrát. Jej nádherný hlas, nielen keď spieva, ale aj keď rozpráva, ma privádza k mojej vlastnej jemnosti a krehkosti. "To, čo u druhých obdivujeme, vidíme, pretože sami to máme v sebe." Je to nádherné takto vnímať bytosti srdcom. Poobedné slnko páli a my sa spájame okolo vatry, kde ˇŽiarislav vedie slovanský obrad na otvorenie festivalu a spoločné spievanie a bubnovanie. Zdravíme magickú krajinu, v diaľke výhľad na magické pohorie Pálava. Na pravej strane pokojne plynie rieka Dyje, naľavo malá lagúna láka okúpať sa. Každú chvíľu okolo nás preletí čajka alebo bocian, keď máme šťastie. Je mi teplo, tak vyzlečiem šaty a tak ako iné odvážne ženy, kúpem sa nahá priamo pri hlavnom stane. Smejeme sa, zoznamujeme sa s dievčatami, je nám dobre.

Večerný program je dnes v znamení umenia. Na liečivé divadlo Gabriely Filippi som veľmi zvedavá aj preto, že spracováva skutočný príbeh o živote po smrti. Je to pre mňa dojímavá skúsenosť, pretože mi prednedávnom zomrel otec a ja vďaka tomu cítim, že je so mnou prítomný na festivale. Raduje sa, že som tu medzi ľuďmi a že žijem ďalej. Že som sa po jeho smrti konečne ešte viac otvorila životu a učím sa prijímať samú seba. Vety, ktoré počujem z úst hercov, mi pripomínajú, ako by som chcela žiť tu na Zemi práve teraz. Nie, keď sa "odtiaľto dostanem". Už teraz to všetko môžeme mať. Ešte neviem, čo to pre mňa znamená, ale pocit po skončení predstavenia si so sebou ponesiem počas celého festivalu. 

Sobota sa pre mňa začala jemnou jógou s divokou Šárkou Alaya, ktorej vtipné a zároveň veľmi múdre slová naladili moje telo na druhý liečivý deň. Po jóge som sa presunula na "MuVa" tanec so Soˇˇnou Pavlincovou, meditácia s hudbou, pomocou ktorej sme sa mali naladiť na svoje korene. "Otec, poliečila som tvoje korene", spomenula som si na svoje nedávne rodové liečenie a na svojho pradeda, ktorý pochádza z Poľska a meno môjho rodu "Glejtek" s ním. 

Stratená história sa obnovuje a s ňou aj moja sila a stabilita na Zemi. V mojom srdci sa rozvíja nádherná kvetina, je to "Divý Mak", kvet môjho detstva, ktorý som tak často vídavala u starkej na záhrade, kde sme sa stretávali celá rodina. Slzička radosti a spomienka na starkú na nebi.  Meditácia prechádza v divoký tanec, bytosti lesa, vody, škriatkovia, víly a ďalšie tancujú s nami. Nie sme tu sami. Naša radosť, ako aj ďalšie emócie, ktoré prežívame, vníma aj príroda, elementy, Zem, bytosti, ktoré bežne nevidíme. 

My sme kanál a absorbujeme, vytvárame, šírime do priestoru všetko to, čo prežívame. Nič neskryjeme, aj keď sa o to často pokúšame. Nasadzujeme si masky. Vyzerá to akosi neprirodzene, divne. A načo? Aj tak vysielame zvnútra do sveta to, čo cítime. To, že máme masku, nám nepomôže, iba to zmätie. Ten, kto cíti, to aj tak vníma a vidí, že sa trápime, či radujeme. Zbytočné plytvanie energiou. Vibruje mi tvár, odhadzujem masku. Už mi ju netreba. Už chcem byť v pravde, nech je akákoľvek!

Po "Koreňoch" potrebujem chvíľku na oddych a tak hľadám spočinutie v tieni stromov za pódiom. Nachádzam však "stredoveký mučiaci nástroj Pravilo" a tak sa veľmi poteším následnému mučeniu, teda uvoľňovaniu, ale aj tomu, že odtiaľto sa dá čo to započuť z prednášky o Staroslovanskom kalendári s Ivanom Živanom Galčíkom. A tak sa dozvedám, napríklad, že po smrti sa telo ešte 40 dní nevkladalo do zeme, ale čakalo sa, kým sa všetky jemnohomotné telá odpoja, čím bol zabezpečený plynulý prechod duše z tela do medzipriestoru alebo že ženy nikdy nechodili na verejnosť s rozpustenými vlasmi, copy si rozpletali iba doma pred svojím manželom a deťmi. Keď si žena zapletala jeden cop, znamenalo, že je slobodná. Keď už bola vydatá, nosila dva copy. A tak mením svoje dva mini copíky za jeden a hneď sa cítim ako slobodná žena pravdivejšie.  Alebo, že Vesta ako bohyňa jari je znakom života a čistoty a ako boli jednotlivé slová pomotané, pretože žena, keď sa vydáva je teraz volaná "ne-vesta", čo znamená v staroslovenčine nečistá. Kedysi to bola len "vesta", teda žena sa vydávala ako panna - čistá. Rozmýšľam a chalani ma vešajú na Pravilo. No, zaujímavé. Viac o Pravile nájdete TU. No a teraz už fakt potrebujem oddych, prechádzam cez stánky do kempu Merkur, kde som si vo štvrtok večer postavila svoj sväto-stánok, hm, teda stan a na chvíľu zaspávam. 

Zvoní zvonček, prichádzajú mi inštalovať klimatizáciu do môjho bytu v Bratislave. Prehadzujem cez seba prírodnú sukňu, ktorá sa dá použiť aj ako pončo. Kúpila som ju v stánku "India" spolu s prírodným "topom" a kimonom. Všímam si, že moje pohyby sú oveľa pomalšie, hlas je podsadený. Dohadujeme sa, kde bude klimatizácia inštalovaná a akým spôsobom. "Je potrebné zaplatiť parking, máte hosťovskú kartu?", pýta sa ma technik. Premýšľam a pomaly odpovedám: "Viete čo, to si šetrím pre rodinu, choďte si zaplatiť", pokojne odpovedám a ako si sadám za počítač, uvedomujem si, ako sa od rána cítim úžasne. 

Ráno som vstala skôr ako zvyčajne, dopriala som si hodinu jógy pre seba. Dnes nám z kohútika netiekla voda, asi odstávka, pomyslela som si. Nebola som na to pripravená. Vonku búrka, hromy, blesky... a ja sa potrebujem nutne osprchovať! Keď mi v tom rozsvieti žiarovku v hlave ten úžasný nápad "Však vonku je sprcha a úplne zadarmo!" Obliekam si len plavky, zveziem sa výťahom z úplne horného poschodia, vyjdem pred panelák a kúpem sa v daždi. Suseda z vedľajšieho paneláku mi kýva z okna a ja kričím: "Nejde nám voda" a netuším či ma počuje, iba mi kýva a je to také radostné, také nádherné. Je to život. Spomínam si na slová, ktoré som počula: "Keď sa sprchujeme so šampónom a mydlom, strácame kontakt nielen so svojou prirodzenou vôňou, ale aj so svojou podstatou, so svojim bytím, tá chémia to všetko zmyje. A tak sa teším zo svojej prirodzenej vône, čuchám si podpazušie a vlasy zmyté dažďom, zacvičím si ešte pár Asán a takto ešte spotenejšia si ľahám v meditácii. Jemne si hladím dekolt, moja pokožka je omnoho živšia a citlivejšia. Hladím sa, prechádza mnou elektrina. Tak toto je cesta k oveľa hlbšej prirodzenosti. Toto je cesta k energetickému orgazmu. Energia života nielen vonku, ale aj vo vnútri. Prepojená.

Ale teraz už naspäť k druhému dňu festivalu a Workshopu s Monikou Rozárkou a Mirkem Mikešom "Intimita duše - dôvera a odovzdanie", ktorému som dala prednosť pred koncertom Tranzana, očividne českej hudobnej hviezdy podľa reakcií žien a dievčat na festivale. Každopádne si všímam "fluidum", ktoré vyžaruje z každej osobnosti, ktorá vedie workshop, či vystupuje na pódiu.  Workshop je zážitkový a Monika nás vyzýva, aby sme zatvorili oči sa začali sa pohybovať po priestore. Je to veľmi zvláštny pocit, takto so zatvorenými očami a ja našľapujem len veľmi opatrne. Ďalším cvičením je zastaviť sa a vnímať dotyk, kedykoľvek sa s niekým stretneme. Oči sú stále zakryté dlaňami. Pracujem s dotykom a viem, ako veľmi dokáže dotyk o nás prezradiť. Je nositeľom informácií, naše dlane obsahujú celý vesmír. Rovnako ako oči. Nasleduje cvičenie vo dvojici, jeden cvičí, druhý predstavuje "oporný bod". Približujeme sa chrbtami, neskôr si hľadíme do očí. Uvedomujem si, ako veľmi ma bolia oči, nevládzem ich držať otvorené. "To bude tým slnkom", hovorím si a nenútim sa do toho. Avšak stále sa cítim akási ne-svoja, nedokážem sa pri cvičení úplne uvoľniť. "Vlastne, nie som uvoľnená vôbec!", uvedomujem si a moja dvojička to cíti: "Mám chuť ti poskytnúť bezpečie a objatie, poďme si sadnúť na Zem", a my sa spúšťame dole, až máme oči v rovnakej výške. Zrazu ma oči prestávajú štípať, hľadím rovno do očí a odpovedám: "Prijímam". Objatie trvá dlhšie, ako som zvyknutá a konečne som tomu objatiu odovzdaná. "Asi to súvisí s mojím detstvom a seba-hodnotou, ale nemám chuť to príliš rozvádzať.", vysvetľujem a pomyslím na svoju výšku 155 cm, pri pohľade ľuďom do očí vždy "vzhliadam" a tí druhí zas na mňa "pozerajú zhora". Ani som netušila, ako veľmi ma tento fakt definuje, aj môj postoj k životu.  "Vidíš to, kto by to povedal, že keď si sadneme, zrazu si budeme rovní. " - "Áno, aj ja radšej veci riešim v sede"  a rozosmiali sme sa. 

Pri ďalších pohľadoch do očí už nemám problém udržať očný kontakt. Toto cvičenie som už absolvovala mnohokrát, ale úplne prvýkrát si uvedomím, že som tam. Zazriem seba v očiach druhých. A teraz to nemyslím vnútorne ako pocit sebauvedomenia, tým, že niekto vidí mňa, ale ako reálny odraz svojej postavy na sietnici. Dokonalé, ako OKO, ako oko fotoaparátu. "Ja tu naozaj som. Ja naozaj existujem a toto je dôkaz o mojej existencii. Milujem život. Milujem sa", hnedovlasej dievčine stekajú slzy po tvári. Netuším, čo prežíva, pretože cvičíme bez slov. Slová sú zbytočné. Slová nedokážu vystihnúť a obsiahnuť to, čo sa v nás deje. 

Avšak slová sú pre mňa dôležité, hlavne teraz, keď spomínam na túto chvíľu. Nie sú to len slová, je to zážitok, je to  pocit, je to obraz a vízia toho, čo ma navždy zmenilo. Od detstva milujem písanie. Dnes si uvedomuje, že každý píšeme knihu svojho života. Len od nás záleží, o čom tá kniha bude. Čo z toho všetkého, čo sme prežili, do nej vložíme. Či to budú otravné myšlienky alebo tie povznášajúce. Či to bude o tom, čo milujeme alebo o tom, čo nie až tak radi robíme. Len na nás záleží, čo vložíme do knihy života, aby to mohli o nás ostatní čítať. Kreativita a celkovo akékoľvek umenie je prejavom nášho vnútra. Či sa už rozhodneme pre čokoľvek, je povznášajúce niečo, čokoľvek, vyrobiť vlastnými rukami. Je to prejav existencie, prejav Boha a pre mňa, keďže mojim prejavom sú teraz slová, uzdravovanie vlastnej mysle. 

"Cítim sa ako na tripe", prebehne mi hlavou a opäť myšlienka "veď je to len život". Skutočne tento život môže byť jeden veľký "trip" ("výlet") a je jedno, či práve zažívame eufóriu alebo sa váľame v bahne našich slov. Tak a tu by som rada opísala jeden príbeh. Zastavujem sa v jednom stánku, pretože som započula slovo "Sananga", pritiahlo ma ako zaklínadlo. "Máte Sanangu?", pýtam sa, "je dosť silná, pretože ja potrebujem silnú", vyzvedám a pani mi vysvetľuje, že táto Sananga je naozaj silná. Teraz sa na tom smejem, pretože si uvedomujem, že na sile a koncentrácii medicíny vôbec nezáleží. Akákoľvek medicína, ktorá má svojho ducha (Rapé, Sananga, Ayahuasca, byliny, psychedelické hubky a pod.) nám dá zo seba len toľko, na koľko sme schopní sa otvoriť. 

Takže, keď som sa pýtala na silu medicíny, vyjadrovala som tým svoju vlastnú slabosť a pochybnosť sama o sebe. Tu sa mi pripomína, že aj láska je medicína. Aj dôvera je medicína. Aj život je medicína. Naše pochybnosti o čomkoľvek, naša kritika navonok aj vo vnútri, naše slová, všetko to vypovedá len o nás. Sanangu som si kúpila ešte predtým, ako som ju mala možnosť vyskúšať na Ceremónii spojenú so "sound healingom" (zvukový kúpeľ),vedenú Marinou Atnama a Lukášom Hudečkom. Medicína bola AKURÁT. Neporovnávanie a absolútne prijatie toho, ako to v ten moment bolo. Nevenovanie pozornosti mysli, ktorá mala tendenciu komentovať: "No ešte dlhšie to mohlo štípať" a "Asi mi to stieklo" alebo "Málo som sa uvoľnila, potrebujem sa nabudúce otvoriť viacej..." Tie myšlienky tam sú, vtip je v tom, že im dovolím tam byť. A zároveň presúvam pozornosť inde. Jednoducho ich nechám odplávať. A čo sa stane potom? No v mojom prípade to boli nádherné vízie a ja som vďačná medicíne a sama sebe, že som bola schopná prezrieť. Na konci festivalu som prišla do stánku za Martinou. "No čo, bola dosť silná?" usmievala sa. Medicína má svoje vedomie. Toto vedomie nás môže učiť, ak sa tomu otvoríme. Niekto, kto sa učí celý život nejaké ozdravujúce techniky, medicíny zatracuje alebo poukazuje na to, že to nie je komplexné liečenie, pretože tomu chýba racionálny základ. 

"Nič z toho, čo sa na akejkoľvek terapii alebo workshope naučíme, nemá význam, kým to nezačneme používať v bežnom živote", spomínam na prednášku Petra Vachlera, autora filmu "Tajomstvo a zmysel života", ktorý si budete môcť onedlho pozrieť na Netflixe. Hovoril o tom, že ten čas na zmenu už prichádza. Kedy to bude, kedy to už bude? Kedy už nastane tá zmena v spoločnosti, kedy prestane to utrpenie? Peter hovorí: "Ten čas je teraz. Ten čas je teraz. Aj teraz. Keďže čas neexistuje a Stvoriteľ má veľa času, je to na nás, kedy si vyberieme. Ale ten čas už môže byť aj teraz, keď sa tak rozhodneme." a spomínam si na jeho ďalšie vety: "Potrebujeme akceptovať tých druhých takých, akí sú a dať im večnosť na to, aby sa zmenili. Aj nám Stvoriteľ dáva večnosť a my tu skutočne môžeme byť večne, ja tomu verím." Nikam sa neponáhľajme, netlačme seba ani druhých, máme na to večnosť a my skutočne budeme žiť v raji, odnášam si tento pocit večnosti dnes domov so sebou a uvedomujem si, že to asi bude to, čo mi dnes umožnilo po sto rokoch naháňania sa za niečím konečne spomaliť. Klíma sa montuje, po byte mi behajú traja technici a ja si tu píšem, napojená sama na seba, akoby sa nič nedialo. "Zložte tu Panenku Máriu z poličky, ale dajte ju tak, nech sa na nás pozerá", zavtipkoval jeden z ich. Teraz vŕtajú, smejú sa. Ktovie na čom. Možno na mojom obraze Jóní v tvare Márie. V mojom osvietenom priestore traja cudzí muži, robotníci, úplne sami, ktovie, na čo myslia. A ja sa na tom len zabávam a nechávam to plynúť. Však sa nič nedeje. Iba život. Spomínam si na peniaze uložené v obálke v šuflíku v izbe, kde montujú. Ani to so mnou nič nerobí. Čo sa to deje? Dôvera? "Áno, to je dôvera", moje vnútro odpovedá, "dôveruj". A už vysávajú. 

Pípne mi správa na Facebooku, píše mi Lucia La Luz, od ktorej som si kúpila prekrásne šamanské náušnice. "Vysvetlím ti, čo si kupuješ. Tieto náušnice sú vyrábané so zámerom, máš tam tyrkys a jaspis. Keby si si vybrala napríklad tieto, tak ti poviem, že sa ideš vydávať. Keďže si si vybrala tieto, tak ti poviem, že tieto náušnice sú veľmi spojené so Zemou, budú ťa uzemňovať, ale zároveň sú napojené na oblohu a budú ti dávať energiu zhora", rozhovorí sa. "Ja pracujem so silovými miestami, viem, že som kľúč a učí ma to byť kanálom", a hneď si prestavujem seba v dokonalých šamanských náušniciach na svojom obľúbenom mieste "Kamenné tváre". "Výborne, tieto náušnice ti prinesú divokosť a jasnozrivosť" a my si vymieňame kontakty kvôli platbe, ktorú v momentálnom rozpoložení nie sme ani jedna schopná realizovať. Lucia navrhe, že mi pošle číslo účtu po festivale a náušnice zaplatím potom. Nie je to málo, na festivale som už minula viac, ako som očakávala, moja myseľ zabudla do zoznamu odporúčaných "Vyhnutí sa" zaradiť vetu: "Daj si maximálnu sumu peňazí". Náušnice nestoja málo, jedná sa o investíciu. Stretnutie vnímam ako proces dôvery, s radosťou Lucii pripomínam, že má poslať IBAN a hneď ako ho dostávam, prevádzam peniaze na účet. O pol hodinu mi zazvoní telefón: "Haló, tu Marek, našiel som si vás na internete, páči sa mi ako pracujete, môžem ku vám prísť na tantrické liečenie?", a ja sa usmievam "Sumička odišla a sumička zas príde, je to kolobeh života, je to život".

Čo mi Festival Radosti a Života priniesol? Uvedomenia, uvedomenia, uvedomenia. A stále prichádzajú ďalšie ako nekonečná diaľnica. Chcem si to všetko preniesť do bežného života. Viem, že to nejde ihneď, ale som pripravená na sebe pracovať.  Prešlo to tak rýchlo, festival trvá len tri dni, je mi smutno. Všetkým, čo mi priniesol, môžem žiť po celý rok a tešiť sa na veci, ktoré som nestihla, napríklad bubnovací workshop so Suenéem alebo Tranzana alebo možno aj na to, že budúci rok tam nepôjdem sama, ale napríklad aj s mojou kamarátkou Norou, ktorá strážila moju fenku Borku alebo že po roku budem rozpoznávať tváre tých, s ktorými som sa kúpala, pozerala si do očí, tancovala, smiala sa, či držala sa za ruky. Už to nebudú neznámi ľudia, už to budú priatelia v kruhu, spriaznené duše na ceste a bytosti radosti a života, tak ako ja. Verím, že aj vďaka festivalu sa stávam lepším človekom. Tak ako všetko, čo na mojej ceste robím, má zmysel, verím, že nič nie je náhoda a sme vedení nejakým spôsobom, vyšším vedomím, ak to chcete tak nazvať. Moje kroky viedli na tento festival z nejakého dôvodu, ktorý sa dozviem až o nejaký čas a tak je to dobre, nie je kam sa ponáhľať. Je to život. Práve sa dozvedám, že inštalácia klimatizácie potrvá ešte dve hodiny. Dobre, bude to natesno s klientom, to dáme a dávam tam dôveru. O pár minút pípne sms: "Dajme to radšej na 18:30, dnes je hrozná doprava v BA". - "Synchronicity, život sa deje cez synchronicity, vtedy vieme, že ideme dobre", spomínam si na slová z Petrovej prednášky. Umenie nechať veci tak, to je jóga života a životom ukázaný návod, ako prežiť radostný a spokojný deň práve teraz.

Lucia Jasna

Odblokovanie životnej energie - Tantra Cesta

Umenie vedomého dotyku a dychu

www.luciajasna.com